Je 20. september, niečo pred 19. hodinou. Sedím v jednej z lavíc olomouckého chrámu Panny Marie Sněžné – a čakám. O chvíľu začne udalosť, ktorá ma sem priviedla. Do mesta Olomouc, to som už dlhšie tíško tušila, čítala som o ňom a asi som o ňom aj snívala.., ako aj o Podzimním festivalu duchovní hudby v tomto meste, ako o krásnom sviatku hudby, umenia, duchovna... Tak teda sedím a sledujem v napätom uvoľnení kroky členov Janáčkovej filharmónie Ostrava a členov Českého filharmonického sboru Brno (P. Fiala), náhliacich sa k priečeliu chrámu.

Napäté ticho, ako nádych a... slávnostné fanfáry od Pavla Čotka , po nich príhovory biskupa Mons. Josefa Hrdličky a olomouckého hejtmana Ivana Kosatíka.
Na „ novozriadené“ pódium prichádzajú sólisti Zdena Kloubová, Jiří Sulženko a dirigent Stanislav Macura.
Spod jeho rúk a umu som už audiálne zažila niekoľko skvelých kreácií, viem, že je "širokospektrálnym" umelcom, so spoľahlivým vedomím hudobníka. Dnes, však bdie nad dvomi partiturami, nad Faurého Requiem a Dvořákovým Te Deum.
Prvého z nich chválim ako majstra, diagnostika, azda prognostika, ktorý aj v stíšenejšom prílive invencie skomponoval svoje Requiem. Krásna, vrúcna hudba, s tlmenými amplitúdami, s overenými postupmi a diskrétnou vlnou emócií plynie z päťčasťového celku. Tvorca prelomu 19. a 20. storočia vo svojich kompozičných princípoch vskutku objavmi neprekvapuje. O to viac v tomto opuse prehovorí z vnútra – a do duše. Stanislav Macura sa nachádza očividne v známom teréne. O tom, ako spoľahlivo majstrovsky ovláda gesto či remeslo, by bolo hovoriť prinajmenej banálne. Faurého zádušnú omšu viedol s nadhľadom, aktualizoval a pointoval zavše aj bizarné hudobné epizódy. Je vskutku lídrom, ktorý pozná nielen zákutia hudby, ale aj jej exteriérové detaily, vrátane akustických delikátností a priestorových nástrah. Väčší podiel v sólistických partiách zdatne nielen "vyspieval" barytonista, absolutórium však patrí aj anjelsky znejúcemu sopránu.
Celkom symbolicky, z trúchlivých vĺn do vrúcneho jubilóza nasmerovalo Dvořákovo Te Deum. Samozrejme, že v kompozičnom aj výrazovom zmysle vyznie k predchádzajúcej skladbe protichodne: plasticky, úplnejšie a originálnejšie. Väčšie dvořákovské zborové plochy dali vyznieť dobre pripravenému brnenskému ansámblu, občasné prieniky (hlavne) dychov v orchestri ustriehol a navigoval dirigent a znova, sólistom patrí za stvárnenie náročných partov viac než aplauz.
Čo dodať? Možno ošúchané veni, vidi...,
...ale nie. Chcem zostať, zotrvať v krásnom Olomouci – a byť svedkom ďalšieho zdaru dnes už jubilejného 15. ročníka Podzimního festivalu duchovní hudby Olomouc 2008.